reklama

Žiadatelia o azyl - z čoho máme strach?

Pretlak informácií k tejto chúlostivej téme, ako i manipulácia s našimi pocitmi a strachmi, ma nenechali spať na vavrínoch a šla som sa pozrieť tomu takzvanému nebezpečenstvu priamo do očí. Čo sa stalo, prekvapilo nielen mňa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (83)

 Už dlhšiu dobu som sa pohrávala s myšlienkou napísať tento článok, ale akosi som sa k tomu nemohla dostať. Proste slová boli v mojej hlave a ja nie a nie si sadnúť a dať ich na papier. Otázku: „Prečo?“ som si už prestala dávať a tak som iba trpezlivo vyčkávala na správnu príležitosť a na poslednú časť skladačky, ktorá mi zjavne musela chýbať k napísaniu čo „najobjektívnejšieho“ obrazu.

Príležitosť prišla, kto si počká sa dočká, a ja som vďaka mojej práci dostala možnosť nahliadnuť zblízka k „problematike“ migrantov. Pred časom vyšiel zákon, že v utečeneckých táboroch musí byť poskytnutá zdravotnícka starostlivosť prvej pomoci 24 hodín denne. Bolo treba urgentne pokryť poobedné a nočné služby a tak si tábory najali zdravotnícky personál externe. Neváhala som a okamžite sa prihlásila, i keď som už nočné služby dávno prestala robiť. Proste som si povedala, že ja sa na tých „zúrivcov, krvilačných nevďačníkov, ktorí tak opovrhujú ženami a nevážia si prácu našich ľudí, ktorí im tak behajú okolo zadkov“, pozriem zblízka. Takéto a podobné vyjadrenia som čítala z radov nie len občanov, ktorí videli imigranta maximálne z obrazovky večerných správ, a preto, že sa informácie veľakrát prekrúcajú, nemohla som sa dočkať dňa, kedy sa s nimi (imigrantmi) konfrontujem osobne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prichádzam do tábora, ktorý momentálne ubytováva cca 1800 ľudí. Navigačný systém mi našiel adresu, no a vchod je neprehliadnuteľný. Celá ulica je obsypaná občanmi tmavých pletí a čo som si uvedomila vlastne až na druhý deň, v prevažnej väčšine obsiahnutá mužmi tínedžermi. Nemám strach, vystupujem z auta a pútam pozornosť. Niet divu, pretože väčšina zamestnancov tábora sú muži v uniformách a ja si cupitám v civile, jediná biela žena v dave. Tlačenica pri bráne pripomína koncert Madonny. Predieram sa týmito masami a anglickým slovíčkom sorry sa snažím dostať k ochranke. Presne tak, ako som predpokladala, nik ma sexuálne neobťažuje, nik mnou neopovrhuje, utvorili koridor a pustili ma dovnútra. Celý komplex je vytvorený z bývalých kasární a je rozdelený do viacerých častí. Jedna z nich je medicínska, ktorá slúži na administratívu ohľadom zdravotného stavu. Každý je tu vyšetrený, röntgenovaný, poprípade liečený. Vchádzam na miesto takzvanej lekárskej pomoci, aby som vystiedala dennú službu. Všetko je tu staré, hrôzostrašné a zapáchajúce. Interiér a maľovka sú zaručene staršie ako ja a na chodbe stretám desiatky rôznych národností domáhajúcej sa lekárskej starostlivosti. Asi po hodinovom zaučení máme môj prvý pohotovostný stav vyžadujúci si privolanie záchranky. Informácia o tom, že budem pracovať s ochrankárom a prekladateľom sa o 21. hodine vytratila. Všetci odchádzajú a ja som poučená o telefónnych číslach na ľudí v prípade potreby. Samozrejme, že ak sa dá (dľa výroku kolegyne), dohovor sa s pacientmi rukami a nohami a snaž sa šetriť službukonajúceho. Prišiel prvý šok. Ako mám pozbierať informácie o zdravotnom stave, keď okrem momentálne maximálne nepodstatnej reči – slovenčiny, ovládam iba nemčinu, ktorá mi tu tiež moc nepomôže, pretože ak tu niekto rozpráva „medzinárodným“ jazykom, tak maximálne angličtinou a aj to lámavou. Uvedomujem si závažnosť situácie, hlavne po tom, ako o 20:30 mi na chodbe kolaboval asi 18 ročný chlapec v sprievode 5 kamarátov, ktorí sa prekrikovali rôznymi jazykmi. Na šťastie môj prekladateľ vedel perzsky a nemecky, lekárke ešte neskončila služba a situáciu sa nám spoločne podarilo zvládnuť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vôbec si neviem predstaviť, ako pomôcť ľuďom, keď si nerozumieme, keď nás delí rečová bariéra. Toto je ale správny komentár, ktorý naberá aj hlbší význam. Preto položím túto otázku ešte raz a nechám každého sa nad ňou zamyslieť.

„Ako chceme pomôcť niekomu, koho problém nepoznáme a máme ťažkosti ho odhaliť a mu porozumieť?“

 Dnes viem lepšie, ako ktokoľvek iný, čo tieto slová znamenajú. Do ambulancie mi prichádzajú napodiv hlavne deti resp. tínedžeri vo veku 14-18 rokov. Majú strach, rozprávajú arabsky, perzsky, indicky, čínsky, ... a sporadicky anglicky. Rukami, nohami, viem zistiť, či ich bolí hlava, brucho, či končatina, ale hlbšie informácie s rečovou bariérou je nemožné získať. Na šťastie moji kolegovia na telefóne neriešia neskorú nočnú hodinu a zbieranie anamnézy sa odohráva elektronicky. Hlavnou dnešnou témou sú respiračné ochorenia. Už keď mi prišiel asi 15 tínedžer, že má kašlík a soplík, z pohľadu môjho ega som si začínala myslieť, že je to invázia kvôli mojej osobe. Proste, že sem prišli, aby sa pozreli na novú „zdravoťáčku“. Pravda však je iná, ich organizmus nepozná naše klimatické podmienky a keď to spojíme so stresom, ktorí prežili a prežívajú, tak je pochopiteľné, že pre nás tak bežná záležitosť, ako je kašeľ, týmto deťom robí skutočnú starosť. (A po pravde, nič proti mužom, ale je všeobecne známe, aká je smrteľná mužská choroba. Predsa soplík.) Moja snaha ich ukľudniť, že je to „len“ prechladnutie, ktoré nie je spojené ani teplotou, sa míňa účinku. Domáhajú sa lekára a liečby. Ako papagáj, dookola vysvetľujem, že to počká do rána, že si majú uvariť čaj, ísť spať a prísť ráno od 9:00, kedy prídu službukonajúci lekári. Trpezlivosť, pochopenie a vľúdny prístup pomáha a oni pokorne odchádzajú na svoje izby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Uvedomila som si, že hlavnou témou týchto úbohých ľudí sa stáva ich vlastné narušené zdravie. Čítam si dokumentáciu a zisťujem, že za posledné týždne sa tí istí vracajú a riešia raz kolapsy, raz úrazy, ako i rôzne bolesti, ... Toto je dospievanie?“

Ďalší šok ma dostal, keď sa dozvedám, že toto je tábor, kde sú väčšinou chlapci a to bez rodičov, že im je v prípade neplnoletosti pridelená zodpovedná plnoletá osoba z ich radov. Snažím sa pochopiť situáciu v podstate dieťaťa, ako cestuje pol sveta bez rodiny do neznáma! Ale toto asi ťažko pochopíme, ak sme si to neprežili sami. Fascinuje ma ich solidarita! Do ambulancie mi prichádzajú väčšinou v skupinkách. Jeden má problém a kamaráti mu pomáhajú, podporujú sa a snažia sa, aby sme spoločnými silami aj napriek rečovej bariére našli riešenie. NIE, NIE, tu nevládne ani zášť, ani opovrhovanie, ani nevďak. Tu vládne skutočná ľudskosť, tu sa podporuje a napriek mladému veku, TU vládne neuveriteľná pokora. Chlapci trpezlivo čakajú, poradie neriešia, skromne prijímajú pomoc a pochopenie. O 2:00 v noci mi príde 16-ročný chlapec s vlastnou diagnostikou obličkového kameňa. Čudujem sa, ako tak mladý, môže vedieť, čo je to vôbec za diagnózu a tak v prvom momente neveriacky dávam otázky, ktoré by jeho diagnostiku vyvrátili. Zjavne má bolesti, ale ono sa ťažko odhaduje, či simuluje, pretože ak by mal koliku, tak by sa asi inak skrúcal (myslela som si). A však jeho koliku potvrdzuje močový test a ja volám urgentne sanitku, pretože on nielen že nesimuluje, ale on ešte aj neprimerane statočne trpí a bolesti sa zo všetkých síl snaží zvládnuť. Nemám slov a nevychádzam z údivu. Dokonca ma prekvapuje i to, že privolaná sanitka prichádza už o pár minút a napriek tomu, že som nehlásila nutnosť „húkačky“, prichádzajú na modrých svetlách. Všetci žiadatelia o azyl tu majú veľké šťastie, že sú braní vážne a že ich problémy sú riešené promptne, s rešpektom a veľkou dávkou ľudskosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalší chlapec prichádza s poranením oka. Podľa záznamu sa mu už oko riešilo, ale neúspešne. Odo mňa žiada, aby som v nočných hodinách tento stav posunula k ďalšej lekárskej starostlivosti. Snažím sa mu naznačiť, že oko nie je akútny stav a že má prísť ráno, ako všetci ostatní a počkať si v rade. A však jeho starosť a hodina, prečo rieši stav v noci, mi logicky vysvetľuje. On sa totiž prihlásil do práce a ráno chce nastúpiť do kuchyne a teda nemá čas vysedávať v čakárni. Ani som netušila, že sa v tábore pracuje a tak som si túto informáciu overila. Dozvedela som sa, že sa to berie ako výpomoc, ktorá je ohodnotená drobným honorárom, o ktorú je tak veľký záujem, že personál tábora určuje dobu práce, a pre veľký dopyt, žiadateľov spravodlivo strieda. Možnosť práce okrem výpomoci v kuchyni, je aj čistenie podláh a sociálnych miestností, ako i pre nás veľmi dôležitý článok a to využitie rečových znalostí. Ten, čo ovláda okrem svojej rodnej reči i angličtinu, či nemčinu, pomáha nám i svojim súkmeňovcom v dorozumievaní sa. Takže články, ako som čítala na internete, že im beháme okolo zadkov a oni si to nevážia, sa mi opäť nepotvrdili!

„A teraz sa pýtam, koho to chceme vyhodiť z Európy? Koho sa to vlastne bojíme? Komu chceme odoprieť právo na časť NAŠEJ, SPOLOČNEJ planéty?“

Porovnám tieto otázky s vlastným príbehom. Ekonomická situácia a možnosti, ktoré mi ponúkalo Slovensko, som nezvládla a dobrovoľne po otvorení hraníc sa stala tiež akýmsi imigrantom do Rakúska. Vidina lepšieho života, minimálne dôstojne materiálne zabezpečeného ma donútila opustiť rodinu a odísť za prácou niekam, kde sa ponúkalo primerané ohodnotenie, ktoré mi zabezpečilo tomu adekvátny život. Viem, aké to je, keď sa národy neopodstatnene boja. Pred 12 rokmi to bol strach rakúskych občanov, že im MY slovanské zdravoťáčky berieme prácu a že im stúpne nezamestnanosť. Realita bola ale iná. Nič sme im nevzali, ale obohatili ich systém, v ktorom v tomto období, len v dolnom Rakúsku, chýbalo 3000 zdravotníkov. Je na zamyslenie, že ak sa vtedy nepotvrdil STRACH z neistoty, ba dokonca nastal status obohatenia, nemôže sa tak stať i teraz?

Ďalšia obava z ekonomického kolapsu je podľa môjho laického názoru tiež neopodstatnená, pretože nie oni sú na vine úpadku, ale to náš systém má trhliny, ktoré už dávno na seba poukazovali a teraz sa iba všetko vyostrilo. 

Viem, že situácia otvorenia hraníc pre pracovné príležitosti a táto masová invázia sa len ťažko dajú porovnať, ale osobne si myslím, že tak, ako ja a mne podobní, som mala nárok na to sa rozhodnúť SLOBODNE, kde chcem žiť a ako chcem žiť, tak na to má nárok každá bytosť na tejto planéte. Viem, aké je trpieť chudobou, aké je oslobodzujúce zmeniť svoj „predurčený osud“, aké je to ukázať svetu, že ja niečo viem a aké je naplňujúce zistenie a potvrdenie vlastnej ceny. Toto právo, po takejto skúsenosti nemôžem odoprieť nikomu!

Ako motivačná trénerka viem aj to, že strach pochádza z nevedomosti a býva neopodstatnený, pretože všetky strachy, ktoré som kedy mala ja, ako i moji klienti a pomenovala ich, sa VŽDY rozplynuli. To nie je rozprávka, to je jediná realita, ktorá je skutočná. Čím viac sa budeme báť, tým viac sa zahrabeme do ilúzie nevedomého ega, z ktorého vznikajú ďalšie nepokoje, vojny a boje. A boj, ako vieme z histórie, ešte nikdy nepriniesol nič pozitívne.

Ak by som chcela vytrhávať z kontextu, mohla by som upozorniť aj na fakt, ako sa v tábore sem tam pobijú, dokonca som riešila poranenie tvárovej časti s otrasom mozgu, ale tieto drobné nepokoje neprevažujú nad tým dobrým, čoho som bola svedkom. Je pochopiteľné, že medzi mladými sem tam nastane drobná výmena názorov a skončí to päsťami. Veď si len vezmime nás „civilizovaných“, čo sa deje, keď sa hrá futbalový zápas TT proti BA. V pohotovosti sú stovky policajtov. Berieme za normálne agresivitu fanúšikov, ale eskaláciu imigrantov už rozmazávajú všetky médiá. Prepáčte, no osobne si neviem predstaviť žiť v malých priestoroch, na hromádke s v podstate s cudzími ľuďmi, žiť v nekonečnej neistote, ako i jesť jedlo, ktoré nepoznám a často mi ani nechutí. Neviem si predstaviť, ako by som dlhotrvajúce čakanie vydržala ja, ako by som reagovala a chovala sa na ich mieste.

Budem sa opakovať, ale stretla som sa s neuveriteľnou pokorou, solidaritou a úctou a to hlavne vo veku neprimeranom. Títo ľudia majú môj nekonečný rešpekt a budem sa modliť každý deň, aby sme ich počas pobytu nenainfikovali nenávisťou a opovrhovaním, aby, ak zostanú na našom území a integrujú sa, aby ONI preniesli to dobré na nás. Ľudia, ktorých som spoznala, si zaslúžia šancu na lepší život, oni k nám prinášajú niečo veľmi vzácne (väčšina z nich – nie tí teroristi, ktorých máme i vo vlastných radoch viac ako dosť). V prvom rade je tým darom ĽUDSKOSŤ, z ktorej si môžeme brať príklad. Týmto článkom nechcem podceniť vážnosť situácie, len sa snažím naznačiť, že čo sa povahy týchto ľudí týka, sa nemáme čoho obávať. Strach, ktorý máme, je preto, že ich nepoznáme a to, že sa náš systém rúca, úprimne, nezapríčinili predsa oni. Ak sa dobre zamyslíme, tak ten sa rúcal ešte pred ich príchodom. Možno je práve toto príležitosť na prehodnotenie všetkého, čo máme a nadstavenie niečoho nového. Po daždi vždy vyjde slnko a ak sa budeme dívať, uvidíme i dúhu. Toto je zákon, ktorý platil vždy a vždy bude i keď tu ľudstvo nebude. Ja strach nemám, viem, že raz príde deň a všetko sa na dobré obráti. A do tej doby spravím všetko pre to, čo je v mojich silách, aby som k tomu cieľu dopomohla. Preto vyzývam všetkých, aby sme sa prestali báť! Jeden múdry výrok hovorí:

„Problémy neexistujú, existujú iba riešenia.“

Tak dúfam, že spoločnými silami sa nám podarí dôstojné a funkčné riešenie čoskoro nájsť. A čo môže každý z nás spraviť i keď nesedí v kresle politiky? Veľa! V prvom rade prestať sa báť, na začiatok postačí sa o to aspoň pokúsiť a snažiť sa pozrieť realite do očí a nie tomu, čo sa nám manipulatívnym spôsobom niekto snaží nahovoriť. Ako na to? No a na toto si už musí nájsť každý svoju cestu. Verte, že je ich neúrekom. Jedna malá rada, vlastne iba odporúčanie, nenechajme sa negatívne ovplyvniť dejom udalostí, práve naopak nájdime v sebe to najlepšie, čo sa tam nachádza a posuňme to ďalej. Iba tak môžeme už dnes budovať lepší zajtrajšok.

Anna Zmajkovičová

Anna Zmajkovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

- človek, žena, ktorá vyjadruje skúsenosti z vlastného uhlu pohľadu Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu